FOTO: Sun Devil Hockey
Samuel Urban pochádza zo športovej rodiny a šport bol súčasťou jeho bežného života už od malička. K hokeju sa dostal vďaka bratovi a rodičom. „Brat začal hrávať hokej a ja ako malý som chcel robiť vždy to isté ako môj brat. Povedal som rodičom, že chcem ísť hrať hokej aj ja. Spočiatku som veľmi často padal, tak som sa urazil a povedal, že už nikdy viac na ľad nepôjdem. Asi po dvoch týždňoch mi to chýbalo a povedal som rodičom, že tomu dám ešte šancu, ale iba ak môžem byť brankárom. Tréner ma hneď stopol a povedal, že najskôr musím vedieť korčuľovať lepšie než ostatní hráči, aby som mohol byť brankárom. Aj keď vtedy mi jeho tvrdenie nevoňalo, teraz som za to vďačný, pretože aj vďaka tomu je korčuľovanie jednou z mojich hlavných skills na veľmi dobrej úrovni.“
Prvé tréningy boli super. Ak 21-ročný hokejista neráta učenie sa korčuľovať, vždy ho hokej bavil, či už ako hráča alebo brankára. „Cítil som sa na ľade sám sebou a asi aj preto som si vybral hokej, pretože ten čas na ľade je a aj bol vždy niečo, čo som si veľmi užíval a vážil. Prvé zápasy boli taktiež super, zažívať ten stres alebo boj o víťazstvá. Boli super, aj keď sem-tam ma to stálo veľa sĺz, ale vždy to bola sranda.“
Prvý zápas v pozícii brankára bol pre rodáka z Dolných Kočkoviec zážitkom, ktorý si zapamätá do konca života. „Veľmi rád na to spomínam, pretože sme mali turnaj v Česku. To sme hrali ešte na tretinky a nedostal som žiaden gól. Po zápase ma mama objala a plakala, no ja som ju celý čas presviedčal, že naozaj som nedostal ani jeden gól, takže nemusí plakať (smiech).“
Na pozícii brankára Urbana najviac fascinuje to, že je to ako tancovanie na tenkom lane a že je posledný, ktorý môže zabrániť gólu. Stále je na hrane, že môže byť hrdina alebo príčina prehry. „Je to tlak, ale ja si to užívam. Robí ma šťastným stáť v bráne a bojovať za celý tím. Je to super, že môžem byť sám so sebou a uvoľniť sa a zároveň robiť, čo ma baví a napĺňa. Na brankárskom remesle je asi najťažšie to zvládanie tlaku alebo skôr výsledku, keďže, ako som povedal, po zápase je brankár hviezda alebo loser, nič medzi. A aj mne to dalo veľmi veľa času sa s tým vyrovnať a hlavne, že brankárom sa nestaneš zo dňa na deň a ani za mesiac či rok, ide o veľmi dlhú cestu tvrdej práce a hlavne trpezlivosti a počúvania rád.“
Úloha brankára je jednoduchá ako zadanie – stačí len chytiť každú strelu (smiech). „Za mňa by mal dobrý brankár dávať svojmu tímu šancu vyhrať každý zápas pretože to je maximum, čo môže brankár spraviť. Keď sa bavíme o modernom hokeji, brankár už nie je len stena v bránke ale už aj ako tretí obranca na ľade a myslím si, že veľká súčasť založenia útokov. Práca s hokejkou u brankárov dnes je niečo, na čo kluby dosť prihliadajú a vyžadujú to od brankárov, ale samozrejme hlavné je chytanie a schopnosť sa “pobiť” za výsledok. Motivácia na každý deň je jednoduchá – chcem byť lepší každý deň a dotiahnuť to, čo najďalej a viem, že bez tvrdej práce a práce naviac to nepôjde. Počas zápasu vždy hlavu vypnem, ale keď už cítim, že začínam strácať 100% nad svojou hlavou, tak používam dychové cvičenia a selftalk, zvyčajne to zaberá.“
Hokejový brankár je veľmi rodinne založený a rodina pre neho znamená veľa. „Rodičia dosť obetovali tomu, aby som mohol hrať hokej na leveli, akom hrám a aby som sa mohol zlepšovať a ísť si za svojím snom. Vybrať si moment je ťažké, pretože som s rodinou v kontakte skoro každý deň a náš rozhovor nakopne alebo povzbudí. Na MS 18 spomínam super, aj keď stále to bolí, ale na tú partiu a zážitok nezabudnem nikdy. Je to niečo, čo nedokážem popísať slovami. Rovnako ako aj vtedy, tak aj teraz mám zimomriavky, keď na to spomínam. Či beriem štvrté miesto ako úspech? Áno, ale aj nie. Samozrejme nemáme medailu, ale vtedy sme pobláznili národ a po viac ako 22 rokoch sme hrali o medaily.“
Na majstrovstvá sveta do 20 rokov nespomína odchovanec Púchova úplne najlepšie. „Bola to super skúsenosť. Hlavne moje druhé dvadsiatky mi dosť otvorili oči a nerád o nich hovorím. Ten chlap v bráne som nebol ja a počas celého turnaja som sa necítil dobre a snažil som sa nájsť sám seba, čo asi aj bolo vidieť. Na druhú stranu mi to otvorilo oči a začal som tvrdšie pracovať a povedal som si, že už nikdy nedopustím, aby som sa cítil tak zle, ako som sa cítil po turnaji v Ottawe.“
Začiatky v USHL neboli ľahké. „Všetko bolo nové a hlavne som nevedel anglicky ani slovo, ale chalani mi dosť pomohli. Bola to super skúsenosť, jedna z najlepších v mojej kariére. USHL a Sioux City mi dali neskutočne veľa, či už hokejovo alebo ľudsky. Spoznal som veľa nových ľudí a hlavne mojich billets, ktorí boli úplne super a dodnes sme v kontakte a chodia ma navštevovať do Arizóny. Hokejovo to bolo super, úroveň hokeja bola pre mňa neporovnateľná a hlavne aj hokejový život ako cestovanie alebo život na zimáku či trénovanie a celkovo mentalita, ktorú tam hráči mali, bola super. Dalo mi to dosť veľa.“
S Arizona State University bol Samuel Urban v kontakte vďaka draftu, kde spoznal jedného z trénerov. „Zápas proti Miami bol super a veľmi som si ho užil. Myslím si, že čisté konto bola aj taká malá odmena za všetko, čím som si na začiatku sezóny prešiel a odmena za tvrdú prácu. Na ten zápas spomínam veľmi rád. Na univerzitnom hokeji ma prekvapila rýchlosť a sila hráčov a hlavne aj to, aký veľký dôraz sa kladie na vyhrávanie. Najväčší dôraz sa kladie asi na konzistentnosť brankára.“
Prvá sezóna v NCAA bola super. „Dalo mi to veľmi veľa a veľa som sa toho naučil. Je to za mňa super odraz do ďalších sezón a už sa neviem dočkať, kedy začne ďalšia sezóna. Univerzita je super a som veľmi rád, že som šiel touto cestou, pretože ma to naučilo veľa, hokejovo aj ľudsky. Plán do ďalšej sezóny je byť čo najlepšou verziou samého seba a pracovať tvrdo ako aj minulú sezónu.“
