FOTO: Vlci Žilina/Facebook
Marián Meluš je súčasťou vlčej svorky od roku 1982. Pred príchodom pán Chovanca do Žiliny bol hlavným trénerom kadetov. Následne sa presunul do A-mužstva, kde už štvrtú sezónu zastáva pozíciu kustóda.
Ako ste sa stali kustódom? Čím vás práca napĺňa?
V podstate pri hokeji trávim celý svoj život. Či to bolo počas hráčskej kariéry, novinárskej práce alebo tiež trénerskom povolaní. Pred príchodom pána Chovanca do Žiliny som pôsobil na poste hlavného trénera kadetov a po personálnych zmenách sa otvorila možnosť presunu do seniorského A-mužstva vlkov. Bola to pre mňa veľká výzva, lebo celá organizácia začínala v podstate od začiatku.
Po rýchlych debatách s majiteľom klubu a športovým manažérom Ferim Skladaným, sme sa dohodli a ja som zotrval pri hokeji, aj keď na odlišnom poste. Len nedávno sme odštartovali už štvrtú spoločnú sezónu a musím povedať, že ma táto práca naozaj baví a napĺňa. Hokejový tím je ako živý organizmus so všetkými možnými radosťami, ale aj starosťami. V práci sa naozaj nenudíme.
Boli začiatky náročné? S čím všetkým ste sa museli oboznámiť?
Ako každý nový začiatok, aj tento môj „kustódsky“ má svoje špecifiká. Človek sa musí nastaviť na úplne iný druh práce, zorientovať sa v problematike a hlavne nájsť jemu vyhovujúci systém. Novým bolo pre mňa takmer všetko. Príprava šatne, brúsenie korčúľ, starostlivosť o výstroj, vydávanie hokejového materiálu, tejpovanie hráčov… Našťastie ma hokej a veci s ním súvisiace bavia, takže sa nové informácie a praktiky dostávali do mňa pomerne ľahko.
Ako dlho ste už súčasťou žilinského hokeja? Kým ste boli oslovený?
Súčasťou hokeja pod Dubňom som v podstate od roku 1982, kedy sme sa presťahovali z Košíc do Žiliny. Otec zmenil pôsobisko a ja som začal navštevovať tréningy mládežníckych tímov. Odvtedy sa až na pár rokov mimo Žiliny pohybujem v hokejovom prostredí.
Pred prvou sezónu nového klubu Vlci Žilina som situáciu ohľadom svojej budúcnosti konzultoval s kamarátom a kolegom Stanom Škorvánkom starším, ktorý v tom čase v tíme pôsobil na poste asistenta. Po stretnutí s vedením klubu, dostali veci rýchly spád a ja som veľmi spokojný, že som sa vydal práve touto cestou.
Ako vyzerá váš pracovný deň?
Ráno okolo siedmej začína môj denný cyklus. Krátka úprava šatne, kontrola bazénu, vyčistenie kávovaru, rozdelenia prádla, príprava iontových nápojov, ovocia a vecí potrebných k tréningovému procesu. Pred deviatou je šatňa takmer plná hráčov a trénerov. Nasleduje ich spoločná porada a rozbor videa. V tom čase začínam brúsiť korčule a chystať striedačku na tréning. Počas tréningu sme k dispozícii spolu s kolegom Dominikom Rehákom, aby nič nenarušilo samotný proces prípravy.
Po tréningu treba opäť všetko spratať, poumývať fľaše, poprípade ich dezinfikovať. Akonáhle chalani skončia aj „suché“ tréningové procesy, na rad prichádza pranie a sušenie. Niekedy by človek neveril, koľko pračiek dokáže vyprodukovať jedna hokejová šatňa. Medzitým nachystáme pre chalanov regeneračný trakt so saunou a bazénom. Kolega Dominik má na starosti masáže, pre ktoré máme určené svoje priestory.
Mávajú hráči špeciálne požiadavky? Ak áno, boli by ste ochotný ich konkretizovať?
Nenazval by som to špeciálnymi požiadavkami, ale každý hráč má určité špecifiká. Či sa to týka výstroje, zahnutia a tvrdosti hokejok, alebo napríklad veľkosti žliabku na nožoch korčúľ. Hráči majú radi svoju „pohodu“, ale každý z nich si ju vytvára inak.
Napríklad brankár Košarišťan chodí takmer vždy do kabíny ako prvý a odchádza z nej pravidelne posledný. Sú tu ale aj typy hráčov, ktorí to stíhajú len tak tak. V globále však nemôžem povedať, že by sa niekto z hráčov vymykal nastaveným trendom v kabíne. Sme silný a dobrý kolektív, ktorý je plný skromnosti.
Odlišujú sa v niečom domáce a vonkajšie zápasy?
Najväčším rozdielom je pochopiteľne cestovanie a s tým spojená časová tieseň na zápasoch vonku. Domáce stretnutia sú jednoduchšie na organizáciu v rámci kabíny a je viac času na všetko. Zároveň však musíme dbať aj na to, aby súper dostal všetko, čo k zápasu potrebuje a prikazujú to predpisy. To znamená upravené šatne, minerálne vody, či puky, ktoré použije na rozcvičku pred samotným duelom.
Čo sa týka zápasov vonku, to je trošku väčšia divočina. Od prvého roku fungujeme tak, že ja, Dominik Rehák, Janko Nociar a príležitostne aj Peťo Húževka chodíme do miesta konania stretnutia pol hodinu pred klubovým autobusom. Získame tým náskok na prípravu kabíny, aby chalani po príchode na miesto mali všetko nachystané. Myslím tým pitný režim, ovocie, kávu a podobne. Po zápasoch musíme, samozrejme, všetko pobaliť, nevynímajúc prádlo hráčov a čo najrýchlejšie sa presunúť domov, kde spustíme kolobeh prania a sušenia, keďže ráno musí byť všetko nachystané.
Už sa vám stalo, že ste počas cesty museli otáčať autobus, pretože sa niečo zabudlo?
Otáčať autobus sme zatiaľ ešte nemuseli, čomu prispieva aj fakt, že chodíme autom popredu. My sme zodpovední za všetky technické veci pre kabínu, lebo vozíme so sebou aj brúsku na korčule, nitovačku, fukáre, ventilátory, náhradné dresy, prilby, rukavice a iné veci. Chalani sa musia sústrediť hlavne na to, aby si nezabudli nič z výstroje. Samozrejme, že za tie štyri roky sme zopár zabudnutých vecí mali, ale vždy sme to vyriešili k spokojnosti. Hlavne jeden hráč, ktorého nebudem menovať (dodnes pôsobí v klube), hral občas v cudzích rukaviciach.
Ak sa mužstvo vráti nadránom z ďalekého mesta, čo nasleduje bezprostredne po návrate na štadión?
Ako som už spomínal, podstatné je čo najrýchlejšie dať prať a sušiť oblečenie, lebo hráči ho ráno opäť používajú. Samozrejme, musíme vybaliť celý arzenál, ktorý sme mali so sebou. Hokejky, brúsku, bedne, atď. Tento princíp je rovnaký, či prídeme domov z Považskej Bystrice alebo Trebišova. Akurát sa nám všetko časovo posúva. Neraz sa stáva, že zopár hráčov, ale aj my kustódi zostaneme spať na zimáku, keďže pre tých pár hodín spánku sa ani neoplatí budiť doma rodiny.
Ako prežívate jednotlivé stretnutia?
Pravdu povediac patrím medzi ľudí, ktorí prežívajú zápasy dosť intenzívne. Mám veľkú radosť zo strelených gólov a víťazstiev. Naopak, neznášam prehry a veci s tým spojené. Ale myslím si, že to má veľmi podobné každý, kto robil šport alebo ho nejakým spôsobom zažil.
Aký vzťah máte vybudovaný so samotnými hráčmi?
Dúfam, že ten najlepší. Samozrejme, že aj u nás sa vyskytnú momenty, ktoré nie sú ideálne z jednej alebo druhej strany. Sme ale mužský kolektív a všetko sa snažíme vyriešiť chlapsky. Popri tom všetkom je jedna vec, čo ma na športe baví najviac. Ani jeden deň sa u nás nezaobíde bez srandy, podpichovačky, alebo niečoho podobného. To udržuje atmosféru a príjemné pracovné prostredie pre nás všetkých.
Čo by ste na záver odkázali fanúšikom žilinského hokeja?
V prvom rade im chcem poďakovať za priazeň, ktorú nám počas uplynulých rokov venujú. Bez nich nemá naša práca význam a sme si toho plne vedomí. Chcem ich touto cestou ubezpečiť, že urobíme všetko preto, aby sa konečne po poslednom víťaznom zápase sezóny kričalo zborové: ŽI – LI – NA!
