FOTO: Vlci Žilina/Facebook
Hokej bol pre Adriena Bartoviča voľbou číslo jedna, keďže sa mu venoval aj jeho otec. „Ako malý chalan som tiež plával, hrával futbal a tenis. Myslím si, že mi táto všestrannosť v kariére pomohla. Zo začiatkov mi v pamäti utkveli také tie malé turnaje a prvé zápasy. Minihokej bol vždy veľká sranda – bolo to super. S chalanmi, s ktorými som hrával pred desiatimi rokmi, som stále v kontakte. Sú to kamaráti na celý život.“
V začiatkoch podporovali hokejového útočníka nielen rodičia, ale aj celá rodina. „Od otca som sa naučil, že treba makať a robiť navyše veci, ako sú strečing, posilňovňa či bicykel… To som sa od neho chytil a robím to doteraz. Pamätám si, že keď som bol malý a hrával, či už za Slovan Bratislava alebo Liberec, chodil som do kabíny a tam som sa hrával s deťmi jeho spoluhráčov. Chodili sme ho podporovať spolu s mamou a videl som ho na tom ľade. Každý malý chalan, keď to vidí, chce to zažiť aj on.“
Potom, čo sa pardubickému rodákovi stalo, vrátil sa k hokeju. „Zistil som, že hokej milujem. Je to zároveň taký adrenalín. Strašne mám rád, keď sa hráč zlepšuje – keď sa niečo nové naučím alebo vidím na sebe, že sa zlepšujem. Mám rád taký ten progres. Hokej ma naučil disciplíne a spoznal som vďaka nemu strašne veľa kamarátov. Čo sa týka môjho herného štýlu, som taký playmaker – vidím tú hru, viem nájsť spoluhráčov a viem aj sám zakončiť. Viem sa dobre hýbať na ľade. Chcem sa zlepšiť vo fyzickej hre.“
19-ročný hokejista mal v Liberci na trénerov šťastie. „Mali moderný prístup. Nebolo to tak, že keď sme urobili chybu, že je koniec sveta. Vo Švédsku od nás chceli, aby sme hrali s pukom a snažili sa niečo urobiť. To si myslím, že bolo aj v Liberci vždy dobré. V Malmö som bol zo začiatku ako 15-ročný chalan sám a to nebolo nič ľahké. Musel som sa starať sám o seba a cestovať sám. Posunulo ma to ako človeka aj hokejistu. Aj keď som tam bol iba dva roky, zanechal som dobrý odkaz. Strašne som si to užil. Keby sa mi nestalo to, čo sa stalo, mal by som aj skvelý tretí rok. Veľmi som si to užil a som za to vďačný.“
Bartovič si debut v slovenskej extralige užil, aj keď v zápase veľa neodohral. „Pre 16-ročného chalana to bolo super. Cez leto som vždy v Trenčíne a otec má ku klubu obrovský vzťah. Bolo to pekné. Vždy to bola obrovská česť hrať za reprezentáciu. Vždy som rád, keď môžem ísť na reprezentačný zraz. Stále bola veľká konkurencia. Kto makal a hral dobre, ten tam bol. Vždy som rád, keď tá ponuka príde. Mal som super trénerov, ktorí ma posunuli od U16 po U20. Tréneri sú naozaj veľké mená.“
Český mládežnícky reprezentant mal slušnú sezónu v Liberci U20 a v polovici sezóny mali zaistené play-off. Hľadal teda niečo, aby sa mohol ešte viac posunúť. „Nakoniec sme sa s otcom, Žilinou a Libercom dohodli, že by nebolo zlé vyskúšať si zahrať mužský hokej. Bola tam aj možnosť ostať do konca sezóny. Po mesačnej skúške to dávalo zmysel. Naučil som sa hrať mužský hokej. Určite to bolo super. Nie je to nič jednoduché, keď je syn hráč a otec na striedačke. Samozrejme je tam rešpekt, ale s hráčmi má aj osobné puto – zaujíma sa o hráčov aj ich rodiny. V kabíne je priateľská nálada a to si myslím, že je dobré. Kabína bola super. Najviac ma ovplyvnili starší hráči – Ranford, Koyš, Galamboš, Dej. Majú niečo za sebou a naučili ma tej profesionalite. Vždy som rád, keď niečo povedali alebo ukázali. Je super sa od nich niečo naučiť.“
Na prvý profesionálny gól Adrien Bartovič nikdy nezabudne. Kamil Walega mu pekne načapoval a on ho poslal do prázdnej brány. „Puk mám odložený v izbe na pamiatku. Aj keď ma zranenie trošku pribrzdilo, stále je mojím snom NHL. Verím, že tam tá šanca je a kým tam bude, budem o ňu bojovať. Keď mám byť realista, nevidím to tak, že by som si v blízkej budúcnosti zahral s bratom Alexom. V repre hrá za Slovensko a ja za Česko. On je v Žiline a ja v Liberci. Možno, keď tie kariéry budú rozbehnuté, mohli by sme sa niekde stretnúť. Prípadne až ku koncu kariéry. Myslím si, že by to bolo super. Uvidíme, ako on bude makať a mne sa bude dariť.“
