FOTO: Vlci Žilina/Facebook
Patrik Koyš je už šiestu sezónu súčasťou žilinských vlkov, pričom sa vypracoval na jednu z opôr tímu. Po rokoch plných výziev a tvrdých momentov prišla minulú sezónu odmena – Žilina ako nováčik súťaže získala extraligový bronz.
Už šesť sezón obliekate dres Žiliny. Ako spomínate na tvoje začiatky v klube? Ako prebiehala vaša adaptácia na tréningový rytmus a život v Žiline počas prvých týždňov?
„Začiatky v Žiline boli dosť vlažné, keďže to bola covidová doba, kedy sa trénovalo po skupinách a bolo to všetko také všelijaké. V Žiline som vtedy ani nebýval, dochádzal som z Dubnice, znamenalo to veľa cestovania.“
Čo pre vás znamená hrať pred žilinskými fanúšikmi? Aký podiel majú na úspechoch, ktoré ste dosiahli? Chodievajú vás podporiť aj na ľad súpera?
„Napĺňa ma to hrdosťou a radosťou, keď môžem hrať pred našimi ľuďmi, keďže viem, ako to tu bolo pár rokov dozadu, keď som tu začínal. Vtedy si ľudia hľadali cestu na štadión. Teraz si dovolím povedať, že máme najlepších fanúšikov. Robia skvelé výjazdy aj na vonkajšie zápasy. Podporujú nás všade, kde sa dá a pre každého hráča je to radosť. Taktiež je tu určitý záväzok hrať pred nimi a odovzdať na ľade maximum. Bez nich by to jednoducho nešlo. Fanúšikovia sú totiž alfa a omega každého jedného klubu.“
Ako by ste opísali život v klube na ľade aj mimo neho? Aký progres sa Žiline za tie roky podarilo urobiť?
„Kabína u nás je veľkou súčasťou toho úspechu, ktorý sme dosiahli aj minulý rok. Vyberajú sa tu hráči tak, aby v kabíne neboli žiadne problémy. Charakterovo sú všetci chalani skvelí a bojujú za mužstvo. Aj samotné mesto Žilina je super, keďže tu je všetko. Čo sa týka progresu klubu, v každom aspekte sa to zlepšilo a organizácia išla hore.“
Ktoré momenty najviac ovplyvnili váš hokejový rast? Ktorí spoluhráči alebo tréneri mali na vás najväčší vplyv?
„V zlom slova zmysle môj hokejový rast ovplyvnili zranenia, ktoré ma postihli keď som mal 21 – 22 rokov. Boli to dve sezóny, počas ktorých som mal veľa zranení. Všetci tréneri ti niečo dajú, každý však hokej vidí inak. Nerád by som menoval konkrétne osoby, pretože každý ti dokáže dať niečo dobré, a to, čo sa ti nehodí, si jednoducho nepraktizuješ.“
Ako sa vyrovnávate s tlakom a očakávaniami, ktoré sú spojené s hrou za Žilinu? Čo pre vás dnes znamená nosiť žilinský dres?
„Ak robíš nejaký šport, na tlak musíš byť zvyknutý. Je to aj akési privilégium byť súčasťou mužstva, ktoré má hrať vyššie v tabuľke, kde si nemôžeš robiť, čo chceš. Je tam aj zodpovednosť v zápasoch. Pre hráča je dobré, že cíti tlak a vie sa s ním vysporiadať, ale mňa nejako extra neovplyvňuje. Žilina je pre mňa druhým domovom, vzhľadom na to, že som tu už šiesty rok. S tým sú spojené aj city, ktoré mám k tomuto klubu. Preto sa stále snažím odvádzať čo najlepšiu robotu pre mužstvo aj fanúšikov.“
Ako vás po mentálnej stránke posilnili dve neúspešné finále a baráž o extraligu?
„Najmä druhé neúspešné finále s Humenným, ktoré sme prehrali po nájazdoch v siedmom zápase, bolo veľmi bolestivé. V tom momente to bola veľmi osobná tragédia. Myslím si, že to platí pre každého v klube. Od toho momentu sa nastavenie klubu zmenilo aj pre nasledujúce sezóny. Hneď v tej nadchádzajúcej sa nám podaril hladký postup. Verím, že všetko sa tak pomaly vracia. Vďaka tomu sme silnejší v tých rozhodujúcich momentoch a nič nás len tak nepoloží. Zažili sme tu oveľa horšie časy, ako to, že prehráte pár zápasov. Vtedy bolo sklamanie na úplne inej úrovni, napríklad po tej spomínanej prehre s Humenným. Preto to aj tých ľudí, ktorí sú v klube a zažili to, ich urobilo silnejšími.“
Po dvoch neúspešných finále a baráži prišiel napokon vytúžený úspech v podobe postupu. Čo podľa vás rozhodlo, že to tentoraz vyšlo? Aké emócie vami lomcovali po konci rozhodujúceho finálového zápasu?
„V postupovej sezóne sme mali káder naozaj nabitý, polovica hráčov bola extraligových. Nenechali sme nič na náhodu. Mali sme dvoch výborných brankárov. Samozrejme, mali sme skúsených trénerov, ktorí vedeli, ako v dôležitých momentoch reagovať. Keď sme spečatili postup, veľmi mi odľahlo na duši, že sme konečne tam, kde Žilina patrí. Bolo to veľké zadosťučinenie po tých rokoch sklamania. Bol som šťastný za ľudí, ktorí pracujú v klube a odvádzajú skvelú prácu.“
Aký náročný bol prechod do extraligy a čakali ste, že ako nováčik dokážete vybojovať bronz? Čo pre vás osobne tento bronz znamenal?
„Keď to vezmem z môjho pohľadu, prechod do extraligy bol náročný. Štyri sezóny som hral prvú ligu a cítil som to, keďže rozdiel medzi ligami je veľký. Aj napriek tomu, že som už najvyššiu súťaž hral, cítil som, že si potrebujem zvyknúť na niektoré veci, no postupom času to už bolo lepšie. Veril som, že nebudeme v extralige iba do počtu a nedopadneme ako Humenné rok predtým. Veril som, že aj keď sme hrali prvú ligu, mali sme hráčov s extraligovou kvalitou, čo sa napokon aj potvrdilo. Vybojovali sme bronz, ktorý pred sezónou nikto nečakal. Vysoko sme nelietali, no ako išla sezóna, boli sme si vedomí svojej sily. Skvelo nám vyšli zahraniční hráči, taktiež aj slovenské jadro. Boli sme jedno mužstvo, bol to jednoducho veľký úspech. Bronz je pre mňa veľká vec, bola to prvá extraligová medaila. Znamená to pre mňa veľa, navyše so Žilinou, kde som si toho toľko prežil. Je to jedna z najkrajších sezón, na ktorú budem spomínať, no dúfam, že sa nám ju podarí ešte prekonať.“
Ako by ste opísali partiu v tíme počas aktuálnej sezóny? Cítite, že dobrá spolupráca a chémia medzi vami vám pomáha v rozhodujúcich fázach zápasu?
„Ako som to už spomínal, staviame to tu na partii. Nemyslím si, že sme tím nejakých veľkých hviezd. Zápasy, ktoré nám nejdú, dokážeme otočiť emóciami aj tým, že sme veľmi dobré mužstvo a ťaháme za jedno lano. Verím, že nám to pomôže v play-off a v ťažkých zápasoch počas sezóny.“
