FOTO: alphoto official
Andrej Klapica má za sebou zaujímavú hokejovú cestu, ktorá ho zaviedla až za oceán. V USA si vyskúšal juniorský hokej, naučil sa samostatnosti a získal skúsenosti, ktoré dnes využíva aj v mužskej kategórii. V rozhovore rozpráva o svojich hokejových začiatkoch, ceste do Ameriky, pôsobení v Trnave, spojení hokeja so štúdiom aj o tom, kam by sa chcel vo svojej kariére posunúť.
OD ŠTYROCH ROKOV NA ĽADE
Hokej som prvýkrát videl u otca a strýka, či už ako hrali na partičke alebo pozerali majstrovstvá sveta a veľmi sa mi to zapáčilo. Aj ja som chcel začať hrať hokej, ale otec dlhšie nesúhlasil, lebo nechcel, ako dnes viem, aby som v budúcnosti kvôli tomu zanedbal vzdelanie. Mamine sa však tento šport veľmi páčil, tak ma na prvý tréning zobrala, keď som mal šyri roky. Otec asi týždeň o tom nevedel, že ma mamina vozí na hokejové tréningy, ale keď sa to dozvedel, hneď sa z neho stal môj najväčší podporovateľ.
To, že hrám na pozícii útočníka, sa dlhšie vyvíjalo. Tréneri ma v mladšom veku dávali často do obrany, keďže som bol vyšší a vedel som dobre defenzívne premýšľať. Mňa to ale v obrane nebavilo až tak ako v útoku, preto som ich aj viackrát prosil, či mi dajú vpredu šancu a asi od dvanástich rokov som stále v útoku. Baví ma na tom byť kreatívny a vytvárať akcie na prekonanie súperovej obrany.
HOKEJ AKO SÚČASŤ ŽIVOTA
Hokej bol od malička veľkou súčasťou môjho života, a preto pre mňa znamená veľmi veľa a chcel by som v ňom niečo významné dosiahnuť. Asi v trinástich rokoch som si začal všímať, že vždy počas posledných desiatich minút nedeľného zápasu mi naskakovali myšlienky, že prečo je už o chvíľu koniec a budem musieť čakať opäť až do nasledujúcej soboty, aby som hral ďalší zápas… Na ľade vždy prežívam úplne odreagovanie od okolitého sveta a myslím len na hru. Hokej mi prináša veľmi trpké pocity, ale aj neopísateľne krásne momenty, pre ktoré ho hrám.
Do bežného života mi hokej prináša napríklad disciplinovanosť, ktorú veľmi využívam v akademickom prostredí a vytrvalosť v prekonávaní prekážok, pretože hokej ma učí neustále predierať sa medzi konkurentmi.
Moja rodina hrá pre mňa v hokeji, ako aj v iných sférach života veľmi podstatnú úlohu, či už ide o podporu morálnu, časovú alebo finančnú. Veľmi ma povzbudzujú, keď mám ťažšie hokejové obdobie, ale stále mi aj prízvukujú, nech nezanedbám vzdelanie, preto momentálne študujem na vysokej škole.
CESTA ZA HOKEJOM DO USA
S príchodom juniorského veku som sa rozhodol, že by som chcel zabojovať o miesto v americkej univerzitnej lige, kde sú podmienky pre kombináciu kvalitného hokeja a štúdia najlepšie. Preto som mal veľkú motiváciu v druhom ročníku juniorky v Dukle Jihlava, kde som v tom čase hrával, aby som mal vydarenú sezónu a teda dobrú východiskovú pozíciu ísť hrať na ďalší rok juniorský hokej do USA, aby som hral pred skautmi z univerzít.
V spomínanej sezóne mi tieto plány skrížilo zranenie a operácia, dosť mi to skomplikovalo situáciu. Neostávalo mi iné, než cez leto ísť na Main Camp New Jersey Titans a urobiť tím spomedzi 200 chalanov. To sa mi podarilo a vybrali si ma medzi 30 chalanov, ktorí začnú sezónu, ale 2 týždne pred odchodom do New Jersey nastalo ďalšie zranenie a operácia. Aj keď som sa snažil takto skoro po operácii zabojovať o finálne miesto v tíme, tréneri mi povedali, že potrebujú hráčov okamžite 100 percentne pripravených. Preto ma spojili s trénerom z tímu PAL Jr. Islanders, ktorý mal o mňa záujem a odcestoval som na Long Island.
Prvé dva týždne som si v USA zvykal na kultúru a aj keď som po anglicky vedel, musel som viac pochopiť slangové výrazy domácich hráčov. Tiež bolo celkom náročné začať sa starať úplne sám o seba a nájsť si do toho školský režim, pretože som maturitný ročník na Gymnáziu v Jihlave robil diaľkovo z Ameriky. V tréningoch sa hralo naplno aj do tela, ale na to som bol už zvyknutý aj z Česka. Prístup trénerov bol profesionálny, museli sme si naštudovať playbook, z ktorého sme potom využívali taktiky.
Náš tím bol v súťaži jedným z najlepších, v základnej časti sme skončili druhí ojeden bod. V play-off sme bohužiaľ prehrali v kole pred finále. Spoluhráčov som mal veľmi kvalitných, takže tréningy boli super. V zápasoch som sa naučil „víťaznú mentalitu“, takú, kde každý zápas je skoro až povinnosťou vyhrať. Počas tejto sezóny som si osvojil štýl hry, ktorý mi najviac sedí a v USA na malých ľadových plochách je potrebný – fyzický, priamočiary hokej. Okrem hokeja mi pôsobenie v USA dalo veľa aj do osobného života, lebo som sa naučil úplnej samostatnosti.
SPOJENIE HOKEJA SO ŠTÚDIOM V TRNAVE
V Amerike som po prvom roku mohol pokračovať, ale zatiaľ bez školy. Do ČR ma prijali na kvalitnú vysokú školu a spolu s rodičmi sme uvažovali, že ak by sa podarilo skĺbiť profesionálny hokej v Európe so školou, mohlo by to byť niečo podobné tomu, čo som chcel dosiahnuť v Amerike. Z Trnavy som dostal ponuku a hovorili mi, že tím bude zložený z mladých hráčov, takže dostanem veľa herného času. Tak som do toho išiel a som vďačný vedeniu klubu, ktoré mi pomohlo, aby sa to spolu dalo zvládať. Keďže väčšina mužstva bola tvorená mladými chalanmi, hlavne zo začiatku, do kabíny som dokázal zapadnúť veľmi rýchlo.
Bohužiaľ, poslednú sezónu sme trnavským fanúšikom nedali veľa príležitostí na oslavy, ale vždy, keď tá príležitosť nastala, boli skvelí. Napríklad aj na baráži ich do hľadiska na domáce zápasy prišlo veľa a takáto skvelá kulisa nás hnala dopredu.
VEĽKÁ ŠKOLA MUŽSKÉHO HOKEJA
Skúsenejších spoluhráčov som zažil prvýkrát, keďže som prvýkrát hral sezónu v mužskej kategórii a boli pre mňa inšpiráciou. Samozrejme, nám mladým hráčom, viackrát radili, čo treba urobiť lepšie, ale tiež som sa veľa inšpiroval ich prístupom, pretože keď som videl skúsenejšieho hráča hrať s veľkým nasadením celý zápas, chcel som toto nasadenie ako mladý prevýšiť. Taktiež, keď som hral v útoku s hráčmi, ktorí odohrali veľkú kariéru v zahraničí a videl som ich, ako sa na 100 percent snažia v našich zápasoch, hovoril som si, že aj keď zručnosťami a skúsenosťami som sa im nevedel vyrovnať, musím ich prevýšiť v nasadení a korčuľovaní, aby som sa im tak odvďačil za ich snahu.
Prvý rok som sa dosť učil mužskému hokeju, ktorý je prefíkanejší než juniorský. Som rád, že som mal počas sezóny v zápasoch veľa príležitostí hrať, čo ma posunulo. Najlepšou skúsenosťou bola asi baráž, aj keď sme sa jej všetci chceli veľmi vyhnúť, ale tým, že sme nehrali play-off, bola to pre mňa taká náhrada, v ktorej išlo o všetko. Tie najlepšie zápasy sú práve vtedy, keď ide o všetko. Zápasy boli veľmi vyhrotené a atmosféra bola skvelá, takže to bol jednoznačne najlepší zážitok zo sezóny.
DÔKLADNÁ PRÍPRAVA NA NOVÚ SEZÓNU
Na novú sezónu som sa pripravoval u veľmi kvalitného kondičného trénera v Piešťanoch, kde som absolvoval letnú prípravu už druhýkrát. Tiež som sa snažil byť často na ľade, chodil som prevažne do Trenčína, kde sme sa veľa venovali individuálnym činnostiam. Verím, že sa to teraz počas predsezónneho obdobia a následne v sezóne odzrkadlí. Od sezóny očakávam, že budem platným hráčom svojho tímu a že budeme mať vydarenú sezónu.
