FOTO: Jarosław Fiedor
Po dvoch sezónach v prvej českej lige nevidel Peter Bezuška možnosť posunúť sa do extraligy, a preto mu nedávalo zmysel v nej zostávať dlhšie. Keď ho oslovil Lubomír Vosátko, s ktorým hrával jednu obranu v Havířove, s ponukou ísť hrať za Osvienčim, povedal si, že to vyskúša. „Najprv mi zavolal on a potom ma kontaktoval tréner, že má o mňa záujem. Práve od Vosátka mal na mňa dobré referencie a do troch dní som už s nimi trénoval. Počas prvých dní som mal zmiešané pocity. Boli veci, ktoré nefungovali tak, ako som bol zvyknutý. Na druhú stranu tam však boli veci, vďaka ktorým som bol ochotný vydržať. Najviac ma prekvapilo, že hráči si sami museli kupovať pásky na hokejku aj holene. S výstrojom a hokejkami sa tiež celkom bojovalo. Príjemne ma však prekvapili diváci, konkrétne atmosféra, ktorú dokážu vytvoriť počas zápasov.“
Zimný štadión je trošku starší, takže bol cítiť nádych histórie. Zázemie v šatni je na dobrej úrovni. „Do posilňovne sme dochádzali na druhú stranu mesta, keďže na zimáku je len veľmi malá posilňovňa, určená primárne na individuálny tréning. Pre spoločný tréning celého mužstva už nestačí. Na druhú stranu pekná telocvičňa priamo na zimáku otvára iné možnosti tréningu.“
Ľudia v Osvienčime žijú hokejom aj mimo ľadu a je to aj cítiť. „V meste je hokej jediným športom, ktorý ľudí zaujíma, čo je vidieť aj na samotných zápasoch. Sme toho svedkami hlavne počas dôležitých duelov, ako bola napríklad minuloročná Liga majstrov, rôzne poháre a samozrejme play-off – tam to vždy posúvali ešte o level vyššie.“
Počas prvých piatich rokov sa Osvienčime pohyboval v strede tabuľky, pričom v tíme pôsobilo pár českých a slovenských legionárov. „Postupne si to všetko sadlo. V šatni panovala zábava a dobrá atmosféra. Hokej pre mňa nie je len o víťazstvách a tituloch. Majstrovský titul bol pre mňa veľkým zadosťučinením, keďže sme časom ako klub napredovali a tak sa slovo titul skloňovalo. Ja, ako jeden z hráčov, ktorý bol v mužstve najdlhšie, som po ňom túžil a nakoniec sa nám to podarilo. Pocity boli úžasné. Majstrovský titul znamená pre mňa veľa. Ľudia si ho naozaj zaslúžili. Myslím si, že v najbližších rokoch sa ho ešte párkrát dočkajú.“
Bojnickému rodákovi za ten čas k srdcu najviac prirástol Lubomír Vosátko, ktorý bol ešte starou školou a potom, ako skončil, ten hokej chutil inak. „Stretol som kopec priateľov napríklad Jakuba Šaura, Daniela Kyselu, Petra Tabačka či Andreja Themára. Ten zoznam by bol naozaj dlhý, za tie roky sa tam vystriedalo fakt veľa hráčov, s ktorými sme si sadli. Z Poliakov je to určite Krystian Dziubiński či Sebastian Kowalówka.“
Poľská liga ide každým rokom hore. Prichádzajú čoraz lepší legionári a po finančnej stránke vie liga pritiahnuť stále väčšie mená. „Od prvého roku, čo som prišiel až po súčasnosť urobila liga veľký skok. Prím hrajú legionári. Len málo domácich hráčov dokáže konkurovať najvyššej úrovni, ktorú prezentujú cudzinci. Myslím si, že je to na škodu. Zázemie sa s úrovňou ligy tiež posúva. Som toho názoru, že súťaž je na dobrej úrovni. Sú veľké rozdiely medzi tímami bojujúcimi o titul a tými na spodku tabuľky – rozdiel medzi nimi je obrovský. Osvienčime a Tychy sú známe skvelou atmosférou. V Poľsku je divácky záujem o hokej malý. Vzhľadom na to, aká je krajina veľká, hokej ľudí veľmi nezaujíma v porovnaní s inými športami.“
Kontinentálny pohár vníma Bezuška ako zbytočnosť. „Nie je oň jednoducho záujem, a ako mužstvu vám nič nedá. Liga majstrov je ale už úplne o niečom inom. Účinkovanie v nej je v Poľsku nesmierne cenené. Merať si sily s tímami z najvyšších líg v Európe je pekný zážitok. Pre klub to bolo tiež výnimočné. Ľudia zo širšieho vedenia mohli vidieť, ako vyzerá hokej vo svete. Myslím si, že niektorým to aj otvorilo oči.“
Odchovanec prievidzského hokeja sa poľsky naučil veľmi rýchlo. „S jazykom už nemám absolútne žiadny problém. V Poľsku sa mi žije dobre. Je tu pohodový život a dobrí ľudia. Nemôžem sa na nič sťažovať. Voľný čas som dosť trávil pri jazerách kúpaním alebo na rybách (sám nechytám, ale spoluhráči chytali). Ochutnal som už všetky miestne špeciality: pierogi, žurek, barszcz…“
Po desiatich rokoch strávených v Osvienčime sa 32-ročný obranca rozhodol pre zmenu, v hokejovej sezóne 2025/2026 bude obliekať dres poľského klubu JKH GKS Jastrzębie. „Už potreboval zmenu a vedenie bolo toho istého názoru, takže sme sa rozlúčili v dobrom. Počas minulej sezóny som stratil chuť do hokeja a uvažoval som aj o konci kariéry, keďže nerád robím niečo, čo ma nebaví. To bol dôvod, ktorý ma doviedol k zmene pôsobiska. Dúfam, že v Jastrzębiu mi hokej opäť začne chutiť. Čo sa týka prípravy na novú sezónu, už pár týždňov makám na ľade. Ak sa nevidíte v najlepších európskych ligách, Poľsko je dobrá voľba. Je to blízko a dá sa dobre zarobiť.“
