FOTO: Green Bay Gamblers Hockey
Roberto Leonardo Henriquez si na prvý hokejový tréning veľmi nepamätá. Bol asi druhák na základnej škole a chodil na ZŠ Kalinčiakova. „Mali sme hokejový krúžok. Išiel som s nimi najskôr korčuľovať a strašne ma to bavilo. Hneď som povedal otcovi, že chcem ísť na hokej. Pretože ma hokejový krúžok strašne bavil, rozhodol som sa hokeju venovať a následne som prestúpil do Slovana Bratislava. Najskôr som bol rok korčuliar a mal som kamaráta, ktorý bol o rok starší. Ten bol na tréningu v brankárskych veciach a keď som ho v nich videl, strašne sa mi to zapáčilo (betóny, helma). Keď som bol korčuliar a hrali sme minihokej, vždy som bol vzadu a pri bránke. Vždy som sa tlačil do bránky. Povedal som si, že to skúsim, keďže to vyzerá super. Hneď ma to bavilo byť posledná vrstva tej ochrany. Keď niečo pokazí útočník alebo obranca, som tam ešte ja. Keď niečo pokazím ja, nikto ma už proste nezachráni. Som tam iba ja a strelec. To ma baví, že môžem byť tým hrdinom.“
Rodáka z hlavného mesta rodina veľmi podporuje v hokejovej kariére, ale aj mimo nej. „Vždy mi pomáhali odkedy som bol malý až doteraz. Mama a oco furt boli v robote, ale na tú dvanástu ma na ten tréning zobrali a zaviazali mi korčule. Pamätám si, ako oco a mama robili v lobby a ja som trénoval. Nemohli len tak odísť z roboty (IBM) a zo štadióna museli robiť tie IT veci. Fakt bez nich by som to nedal, keď som bol malý a nevedel som sám chodiť na tréningy. Veľmi mi pomohli mentálne aj takto. Nikdy sa necítim byť sám, aj keď som v Amerike, pretože sú so mnou stále v kontakte. Ťažko vybrať jeden moment, kedy mi najviac pomohli, pretože celú kariéru až doteraz stoja pri mne a sú mi veľkou mentálnou podporou.“
Pre Henriqueza sú najväčšou inšpiráciou brankári Juuse Saros a Carey Price. „Veľmi sa mi páčia a zobral som si od nich veľa. Juuse Saros je rýchly, dynamický a trošku menší brankár. Má približne 175 cm a aj tak hrá v NHL, kde je top brankár. Je rýchly, dynamický a nikdy sa nevzdá puku. Carey Price neskáče do pukov. Je veľmi skoordinovaný a vie, čo robí. Strašne sa mi to ľúbi. V bráne je pokojný a chytá úplne v pohode. Reprezentovať svoju krajinu je neuveriteľný pocit v každom športe. Som Slovák, milujem Slovensko a milujem reprezentovať. Proste na tom niečo je, keď si dáš na seba ten dres s tým slovenským znakom. Som strašne hrdý. Ten Hlinka-Gretzky Cup bol taký ten prvý turnaj – Kanada, Amerika. Prišli tam top hráči. Som kukal, že wau, toto čo je. Celý život hráš slovenské dorasty a juniorku. Prišiel som tam a hráči z tých kanadských a amerických junioriek – akože wau, to je úplne iný level. Strašne ma to posunulo. Otvorilo mi to oči. Bol som taký wau, že toto ma čaká. Dalo mi to motiváciu.“
Hokejového brankára najviac motivuje rodina.„Samozrejme, že milujem hokej, hrať tú hru a byť na tom ľade. Inak by som to samozrejme nerobil. Vždy bolo pre mňa motiváciou postarať sa o rodinu. Mojím snom a motiváciou, keď už v tej posilke alebo na ľade nevládzem je to, že ja chcem, aby môj oco, moja mama a moja rodina nemuseli robiť, že ja sa o nich postarám a nebudú musieť chodiť do roboty. Budem sa o nich starať. To je pre mňa najviac, keď už nevládzem a neviem čo so sebou. Prípravu beriem lightovo. Máme 62 alebo 68 zápasov počas sezóny a je to strašne ťažké na telo. Každý víkend máme dva-tri zápasy. Nie je to ľahké na telo. Keď mám rozcvičku, najskôr ľahká koordinácia – oči, ruky. Podžonglujem si loptičkami, aby som si prekrvil a rozohrial oči. Trochu si dám strečing, aby som sa nezranil. Oblečiem sa a idem na ľad, tam už máme rozcvičku na ľade – chytnem si puk, nech som ready na zápas. Snažím sa to nehrotiť, aby som na zápase nebol unavený.“
Odchod do zámoria nebol pre odchovanca Slovana Bratislava ľahký. „Mal som ponuku od Anchorage Wolverines. Proste som to chcel skúsiť. Myslel som si, že by som to potom ľutoval. Challenge proste milujem. Nebolo to ľahké opustiť rodinu. Keď som prišiel na Aljašku, najviac ma prekvapil ten americký štýl života. Ťažko sa mi to aj proste vysvetľuje, aké je to iné v porovnaní so Slovenskom. Úplne všetko je tu iné – cesty, spôsob života, značky na ceste. Bol som v šoku, že toto je úplne iný svet, ako keby som bol v americkom filme. Úplne wau. Najviac ma prekvapilo cestovanie, lietali sme na zápasy. Ty kokos, toto už je to úplne iný level, keď lietaš na zápasy. Fakt som to miloval. Úplne som bol v šoku.“
Hrávať za klub z Aljašky bolo pre 19-ročného hokejistu ťažšie aj z dôvodu, že bol ďaleko od domova. „Podmienky boli fakt ideálne. Dostal som od nich všetko – custom hokejky, betóny, helmu. Postarali sa o mňa ideálne. Mal som super billet rodinu. Fanúšikovská kultúra bola strašne dobrá, preto sa tam tak dobre hralo. To bol aj dôvod, prečo som sa tam dobre cítil. NAHL je síce nižšia súťaž, ale aj tak na zápas prišlo 5 000 – 6 000 fanúšikov. Pri starting six lineupe som išiel ako posledný na ľad, povedali moje meno a všetci tlieskali a kričali moje meno. Bolo to úplne wau. Strašná zmena. Keď som hral za Slovan, prišli len rodičia a rodinní príslušníci, a teraz moje meno kričí 5 000 ľudí. Bol som z toho úplne v šoku. Na toto obdobie veľmi dobre spomínam.“
NAHL bola nižšia divízia. „Nechcem tým povedať, že to bolo ľahšie. Hráči v USHL sú top hráči, idú na D1 univerzity a sú to NHL draft picks. Veľmi dobre ma to pripravilo na ten prechod do USHL. Boli tam aj starší chlapci, ročník 2004. Pripravilo ma to dobre na rýchlosť hry a menšie klzisko. Celkovo som sa do toho dostal. Bol to určite menší skok, ako by to bolo zo slovenskej juniorky. Som rád, že som to urobil takto. Môj presun do USHL bol v januári 2025, Green Bay hľadalo brankárov. Vtedy mali iba jedného. Mal som v pláne ísť do USHL. Môj agent sa dobre poznal s tamojším trénerom. Zavolali si a povedali, že ok. Bol som tam a povedali, že chceme ťa. Mali sme trip v Minnesote, kde sme hrali zápasy. Povedali, aby som prišiel na jeden tréning a pozrieme si ťa. Bolo to v decembri. Prišiel som tam, pozreli si ma a dostal som dobrý feedback. O mesiac neskôr vytrejdovali brankára za brankára a došiel som do Green Bay.“
Začiatky v Green Bay Gamblers boli veľmi ťažké. „Prvý zápas proti Waterloo Black Hawks aj s Alexom Mišiakom som nehral. Prišiel v deň zápasu a bol som na striedačke. Kukal som na tých chalanov a rýchlosť bola úplne inde. Bol som normálne v šoku. Ty kokos, že kde som. Deň alebo víkend na to som išiel chytať proti Muskegon Lumberjacks. So Shikom Gadzhievom sme si na rozcvičke tukli. Zápas bol super, zo štyridsiatich striel som dostal dva góly. Prehrali sme, ale nevadí. Chytal som super. Wau, že na tom mám. Mal som strašne vysoký confidence. Potom sa nám zranil brankár a musel som chytať každý zápas. Nováčik brankár, ročník 2007. Nemal som ani 18 rokov. Neviem, či bol v tom čase v lige brankár v takom veku ako ja a Prádel.“
V USHL je veľmi málo mladých brankárov. „Je to strašne ťažké. Musel som chytať každý duel. Išli sme tri zápasy za tri dni na ľade Youngstown Phantoms. Išli sme domov. Následne tri zápasy za tri dni v Muskegone. Za dva týždne som odchytal šesť zápasov. Bol som úplne vymletý. Nevedel som, kde je sever. Bolo to ťažké, hlavne keď som bol nováčik. Potom sa nedarilo tímu ani mne. Strašne ťažké to bolo, ale som za to rád. Veľmi ma to na tú sezónu pripravilo. Tú sezónu som si prešiel všetkým – vlastné góly, góly od plexiskla… Všetko čo sa mi minulú sezónu mohlo stať, sa mi stalo. Som za to rád. Je to dobré, lebo ma to tak pripravilo na túto sezónu, že už som proste prišiel sem. Všetko som videl a čakal. Preto som bol v tejto sezóne tak úspešný.“
V USA sa kladie menší dôraz na rozvoj brankárov ako v Európe. „Na rozdiel do iných tímov máme full time brankárskeho trénera. Volá sa Tony Kujava. Vždy pred tréningom máme pätnásťminútovú rozcvičku. Potom máme tréning. Následne, ak chceme ostať, môžeme s ním robiť nejaké veci. Poviem si, že pozri tréner. Máme tento víkend tri zápasy a nepôjdem na tréning, ale spravíme si medzi sebou brankárske veci. Ideme ja a tréner na ľad. Nie som potom taký unavený. Som strašne rád, že máme takéhoto brankárskeho trénera, pretože to nie je vo väčšine klubov samozrejmosť.“
Vo februárovom zápase proti Lincoln Stars prišiel výnimočný okamih talentovaného brankára, keď sa zapísal do streleckej listiny. „Bol to neskutočný pocit. Popravde si to ani nepamätám. Zastavil som puk za bránou. Prišiel za mnou obranca, že mu to rozohrám. Zakričal som mu pár slov, nech odíde preč. Nepozeral som sa ani bránu. Kukal som na zem na puk. Vystrelil som to. Kukám, ako to padá. Po troch sekundách padol puk na ľad a rovno do bránky. Ani som nevedel, čo mám robiť. Zdvihol som ruky a kukol na fanúšikov. 8 000 fanúšikov úplne bláznilo. Tento okamih si budem pamätať do konca života. Neviem, či sa niekedy stalo, že za víkend, strelil viac gólov gólman ako celý tím súpera dokopy. Bol to fakt neskutočný pocit. Si pamätám, keď som zastavil puk za bránkou a že idem ho vystreliť, všetci mi kričali Leo nie nie. Až trénera som počul. Nerob to, že čo si blázon. Vyhrávali sme 2:0, vystrelil som to tri sekundy ticha a všetci o môj bože, o môj bože. Potom to išlo do brány a všetci šaleli. Najlepšia spomienka môjho života, ešte dlho to budem rozprávať.“
V základnej časti USHL bol Roberto Leonardo Henriquez brankárom s najlepšou percentuálnou úspešnosťou zákrokov. „Pripisujem to tímu. Hokej je tímová hra. Bez toho, aby útočníci zobrali obrancov, bez toho, aby center zobral tretieho útočníka, bez toho, aby obrancovia dali box out, by som to nedal. Nedal by som to, keby sa moji obrancovia nehádzali do striel, keď som už tam nebol. Musím im dať ten kredit, pretože bez nich by to nebolo možné. Mal som úspech. Darilo sa mi. V lete som tvrdo pracoval. Celú sezónu som na tom makal. Musel som byť konzistentný. Dobrý spánok, dobrá hydratácia, dobrá nutrícia. Na konci dňa hokej je tímová hra a bez mojich chlapcov by som to nedal. Posunulo ma to ako hráča aj človeka veľmi ďaleko v kariére. Dúfam, že sa mi takto bude dariť aj ďalej.“
