FOTO: Stefan Macsadi - photography
Hokejová cesta Fabiana Andreja Lička sa začala už v piatich rokoch a dnes smeruje k ďalším veľkým cieľom.
Ako sa začala Vaša hokejová cesta? Kedy ste si uvedomili, že sa chcete venovať hokeju naplno?
„Moja cesta sa začala, keď som mal 5 rokov. Chcel som chodiť na hokej, pretože aj môj kamarát zo škôlky chodil. Veľmi som si ho chcel vyskúšať. Odvtedy už bola iba jedna cesta – venovať sa hokeju naplno.“
Kto alebo čo Vás najviac ovplyvnilo na začiatku Vašej hokejovej cesty? Pamätáte si moment, keď sa z detského sna začal stávať reálny cieľ?
„Určite rodičia, keďže boli ochotní so mnou chodiť na tréningy ráno o piatej, vstávať kvôli mne a dali mi presne tú podporu, ktorú ako dieťa potrebuješ. Detský sen sa zmenil na reálny cieľ po postupe do finále PeeWee v kanadskom Quebecu. Tá prehra bolela, ale bola dôležitou súčasťou cesty.“
Aké najťažšie prekážky ste museli na Vašej ceste prekonať? Ako Vás posilnili neúspechy alebo náročné obdobia?
„Sú aj ťažké dni, keď sa ráno zobudíš, nič sa ti nechce robiť a vieš, že je to zlý deň. Aj tak musíš ísť na štadión a odtrénovať najlepšie, ako dokážeš. Z mnohých ťažkých situácií som sa dokázal poučiť a pochopil som, že sú dôležité. A potom, keď som sa s nimi znova stretol, vedel som, ako ich jednoduchšie prekonať.“
Čo všetko ste museli obetovať, aby ste sa dostali tam, kde ste dnes? Boli momenty, keď ste si povedali, že všetky tie obety stoja za to?
„Veci, ktoré nerobím, lebo hrám hokej, nevnímam ako obetu. Asi to mám inak nastavené. Nepremýšľam nad tým, čo by bolo iné, keby nebol hokej.“
Čo všetko podľa Vás stojí za tým, aby sa mladý hokejista presadil? Čo ľudia často nevidia za jeho cestou?
„Ťažká robota a ochota obetovať tomu veľa vecí, pričom pre mňa je veľmi dôležitá aj podpora najbližších a dobrí tréneri. Mentálne súboje, ktoré idú športovcovi v hlave najmä po nevydarenom zápase, nikto nevidí, nevníma. Ale nemôže sa nikdy vzdať, nemôže nechať negatívne myšlienky vyhrať. Je to vlastne ďalší zápas…“
Ako vyzerá Vaša každodenná práca mimo zápasov? Čo Vás motivuje každý deň pracovať na sebe a zlepšovať sa?
„Ráno prídem na štadión a poriadne sa rozcvičím, to je dôležité. Potom si odrobím posilku, následne máme tréning na ľade a potom ešte znova posilka alebo bicykel. Motivuje ma to, že chcem byť najlepšou verziou samého seba.“
V roku 2024 ste si zahrali na majstrovstvách sveta do 18 rokov. Ako na tento turnaj s odstupom času spomínate? Čo Vám dal do ďalšej kariéry?
„Bol to skvelý turnaj aj celá príprava pred ním. S chalanmi sme boli skvelá partia a je len veľká škoda, že nám to vtedy nevyšlo na medailu. Ale ako som už povedal, aj tá prehra bola motiváciou do ďalšej tvrdej roboty.“
Minulá sezóna bola pre Vás prvou v slovenskej extralige. Ako vyzerali Vaše začiatky v extralige? Čo Vám ukázali prvé zápasy?
„Bolo ťažké si zvyknúť na vyššiu úroveň ligy oproti SHL-ke, musel som stále bojovať o miesto v zostave a veriť si, aj keď to bolo fakt náročné. Snažiť sa vyrovnať starším a skúsenejším hráčom v takom klube ako je Slovan bolo obrovskou motiváciou. Viem, že mám pred sebou ešte veľa roboty, ale zároveň aj to, že toto je presne to, čomu sa chcem v živote venovať.“
Kto Vám najviac pomohol pri adaptácii na extraligový hokej a čo ste si si od skúsenejších spoluhráčov či trénerov odniesli?
„Určite tréneri a spoluhráči, ktorí boli tolerantní k mojim chybám, pretože chápali, že chyby sú súčasťou hry, hlavne u nováčikov.“
Na čom chcete v najbližšom období najviac zapracovať? Aké sú Vaše hokejové ciele do budúcnosti?
„Na hre do tela, aby som vyhrával osobné súboje, keďže na to mám fyzické predpoklady. Ten najbližší cieľ je určite vyhrať so Slovanom titul.“
